reklama

Zážitok mesta viedenského

Viedeň je mesto 18. storočia. Tak ako Florencia v 15. či Paríž na konci 19. storočia predstavovala svojho času centrum kultúrneho sveta. Veľa z jej atmosféry dýcha stretom baroka s klasicizmom, hoci galériu moderného umenia tu nájdete na každom rohu a dokonca aj na ulici. Geometrická posadnutosť rovnými tvarmi záhonov a kužeľovitých stromov vytvára zo záhrad v Belvedere či Schönbrune pocitové oázy aristokratického bezpečia. Nič nevytŕča, nič nenarúša dokonalú harmóniu umelého – architektúra stelesňujúca osvietenskú nádej rozumu v lepšiu organizáciu sveta a života. No aké je mesto 18. storočia dnes, v storočí 21.?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Žijeme v mestách tretieho tisícročia! To je dôležité podotknúť.

Všetci to poznáte – reklamy, reklamy, bilbórdy a reklamy, kus omietky. Sú všade, ale v podstate nepokrývajú predmety – stali sa samotnými predmetmi, a predmety sa stali nimi. Električka je reklamou, pub tiež, budova divadla... Aj ľudia sú, chodiaca reklama. Ľudia predovšetkým. Veď každý chce byť štýlový. Ale v podstate – je to fajn. Hýrenie všetkými farbami na sivých tlmených fasádach historickej architektúry, to je mesto 3-tieho tísicročia. Sebavedomé a vládnuce. Upokojujúci dojem bohatosti života, plnosti až... preplnenosti. Mesto nenudí, dráždi zmysly. Má nabité.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pri pohľade na futuristické vízie miest budúcnosti (tie ázijské žijú v budúcnosti už teraz, Blade Runner – to je síce futuro-L.A. ale s nezanedbateľným podielom japonského hardwéru, či cyberpunkový Ghost in the Shell nechajme bokom; zaujímavá je ale napríklad vízia budúceho Paríže vo Volckmanovej Renesance) mi nevdojak prichádza na um myšlienka (neviem presne, komu patrí, ale podobá sa to zas na toho lišiaka Baudrillarda), že mesto ako realita, pevná štruktúra historického muriva priamo mizne pred našimi očami a stáva sa len nosičom virtuálnych obrazov. Hádam ešte predsa len nie sme tak ďaleko, aby nám namiesto pravého Stephansdomu vo Viedni premietali jeho holografickú kópiu, ale... Ktovie, či to nebude práve tak o ďalších tisíc rokov, keď stavba fyzicky schátra, no mesto ju bude chcieť komerčne naďalej využívať (tak ako dnes – veď na nič iné neslúži, na omše už teda vôbec nie, na tie skoro nikto nechodí). Príjmy z turizmu a služieb sú predsa motorom rakúskej ekonomiky, to každý vie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Moja návšteva Viedne sa samozrejme nemohla zaobísť bez prehliadky samotného srdca mesta – Štefanského dómu. A teraz, aký pohľad sa mi naskytol: stúpajúc po eskalátore z metra na „Platz“ sa postupne vynáral v celej svojej nádhere. Priam som sa rozplýval v estetickom efekte umiestnenia eskalátora v správnom uhle, ach, v tej urbanistickej inteligencii, čo to takto nachystala. A tie gotické vychytávky na štíhlych múroch, tisícky prepracovaných lomených oblúkov... Ale čo to? Len na chvíľu som sa nechal oklamať (svoje urobila vzdialenosť), no predsa: fasádu dómu takmer z 2/3 pokrývala plachta, potlačená presnou architektonickou kópiou chrámu a kopírujúca zhruba aj krivky jeho stien! Lomené oblúky, ktoré som tak obdivoval, boli kompletne virtuálne...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takže tak, dámy a páni. Bude to takto: o tisíc rokov (a možno skôr) sa bude na Stephansplatzi premietať dotykový hologram na zrúcaniny pôvodného gotického chrámu, toho s tou krásnou mozaikovou strechou a jednou z najvyšších veží stredoveku. Budete si môcť do nej dokonca vyšliapať tých 343 schodov v úzkom točitom klaustrofobickom schodisku, tak ako dnes. Kamene budú rovnako studené. Postupne, o ďalších tisíc rokov (alebo skôr) hologram úplne nahradí celú stavbu. Hádam si to aj sotvakto vôbec všimne. Otázka reality-nereality sa stane bezpredmetnou. Najprv vylepšenie, potom náhrada. Prosté označujúce sa samo stane realitou, nie už ním označované, pôvodný Dóm sv. Štefana. Pretože história fyzicky zmizne spolu s ním, - naša navodobá architektúra totiž už nič také zaujímavé nikdy nepostaví, na to je potrebné minimálne náboženské zanietenie, (fu)turizmus si bude musieť vystačiť s recykláciou dávno zašlého. Hologram-nehologram.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Žijeme v mestách tretieho tisícročia, vážení.

Apropo, Viedeň. Zažil som tam aj jednu smutnú príhodu, ktorá ma teda vôbec nerozveselila. To vám poviem. Veľkomesto, to nie je len Belvéder a Šónbrún, rozkošné parčíky s gay-looking joggermi v elasťákoch a chodcami s palicami (značkovými), aké majú horolezci v Alpách. Idylka z pohľadníc... Veľkomesto, to je aj džungľa, v ktorej sa nejeden stratí.

Ten chlapík normálne ležal na zemi v metre a spočiatku sme si mysleli, že to bude horšie – televízia vás naučí čakať všade viac krvi, vytrhnuté vnútornosti, brutalitu. Našťastie mal iba rozbitú hlavu a neprestajne, ako vyplašené dieťa, ktoré nie a nie utíšiť, kričal jediní slovo: „Mamí! Mamá!“ Mohol mať tak štyridsať.

Čo privedie dospelého chlapa, aby pred zrakmi stoviek ľudí nariekal ako malé dieťa? Pýtal som sa. Bol v šoku? Nebol celkom normálny? Neviem. Čo sa stalo, takisto neviem, nespýtal som sa. Hoci by to bolo najpádnejšie, čo sa dalo urobiť, každý by mi tú zvedavosť, takú ľudské a prirodzenú, zaiste prepáčil. Zbili ho a okradli? Spadol zo schodov? Pokúsil sa spáchať samovraždu skokom pod prichádzajúcu súpravu a ktosi ho v poslednej chvíli zachytil? Jestvuje len niekoľko alternatív. No nezdá sa mi to až také podstatné.

Jeho úpenlivé volanie bolo ako volanie mláďaťa vypadnutého z hniezda. Pripadalo mi, že tam na tej studenej dlažbe kvíli za nás všetkých. To slovo, rovnaké takmer vo všetkých jazykoch, je predsa prvým slovom, ktoré sa naučíme. Ba je prvý slovom vôbec, od neho sú odvodené všetky slová. Mama! Bezbranná potreba bezpečia v tomto nepriateľskom a zlom svete, v tomto chladnom meste plnom nebezpečí. Náruč, ktorá nepustí. Čím by sme boli bez nej, každý z nás?

A bol tam úplne sám. Osamelý a stratený. Ľudia okolo neho sa zorganizovali do dvoch prizerajúcich sa skupiniek. Jedna ho obstála celkom zblízka, preberajúc tým na seba akúsi zodpovednosť či čo. Nazval som si ju „skupina záchrancov“. Ktosi sa dokonca iniciatívne podujal chlapíka upokojiť, chytil ho za plece a snažil sa ho zodvihnúť, no márne. Bol to dotyk načisto formálny, dalo by sa povedať- domýšľavý. Ďalší pochopili, že na telesný kontakt si netrúfnu, nechceli sa však vzdať hrdinskej roly záchrancov a tak aspoň chrlili rady, praktické odporučenia snažiac sa prehovoriť rozumnými argumentami zraneného, aby vstal. Ten si však podľa všetkého nikoho z nich nevšímal a naďalej vytrvalo privolával matku. Možno im krivdím, len preto, že sám by som sa hanbil priblížiť a poskytnúť aspoň akože pomoc. Ale súcit tu nie je žiadna zásluha, každá normálna ľudská bytosť ho cíti. Zrejme sa v tej situácii ocitli nedobrovoľne a jednoducho nechceli vyzerať ako necitliví ignoranti. Prirodzene.

Druhú skupinu tvorili „nezainteresovaní“. Nechceli mať s vecou priamo nič spoločné, veď sa ich nijako netýka. Nie je to ich vina. Prišli až ex post. No nechceli prísť o show. Také niečo, to je faux pas, trápna situácia, prekročenie spoločenskej normy a konvencií – presne kvôli tomu ľudia hltajú správy v televízii. A tu mali telku rovno na ulici! Prizerali sa teda z bezpečnej vzdialenosti. Prirodzene. Zhodou okolností, ja som stál práve medzi tými dvoma skupinami.

Akokoľvek, chlapík nereagoval, ani keď prišli zriadenci metra. Nezdalo sa, že by bol vážnejšie zranený. Len to ustavičné rušivé volanie matky... Všetci akurát bezradne stáli a čumeli, až to bolo komické. Teraz sa ho už nikto neodvážil dotknúť. Namiesto toho si ho akýsi mladý chalan nahrával na mobil... To bude mať čo ukazovať svojim rovesníkom! Ale neunáhlite sa so súdmi: cynizmus je predsa bežná obranná reakcia, keď nás niečo zasiahne. Prirodzené, príliš prirodzené. Niekoho to dojme, ale... to je dnes už smiešne.

V tej neschopnosti, ba priam nemožnosti dotyku bolo čosi príznačné. Raz som videl v správach, že v New Yorku existujú kluby, kde sa cudzí ľudia celé hodiny navzájom iba dotýkajú! Nie, žiadne orgie. Prosto dotyky vám dávajú ten najzákladnejší pocit bezpečia, spojenie s realitou. Človek zošalie strachom iba z čírej osamelosti. Na Woodstocku zasa fungoval tzv. trip tent, stan pre tých, čo sa po LSD dostali na „bad trip“. Jediný spôsob, ako v tom zážitku neprísť o rozum, je, že sa vás neustále niekto priateľsky dotýka, hladí vás – presne ako matka dieťa. V jadre sme len malé ustráchané zvieratká...

Anonymita, odcudzenosť, vykorenenosť, osamenie. Symptómy moderného mesta. A úzkosť, zneistenie, ohrozenie... Ten chlapík sa tak sakramentsky bál, že robil tú najprirodzenejšiu vec, akú urobí každý, keď sa bojí najviac: volal svoju mamu! Preto to bolo také nepríjemné. Pripomínal nám, že aj my sa občas bojíme a že na to niet lieku, až na ten jediný. A vôbec nezáležalo na tom, či bol len „trochu mimo“ alebo „dosť psycho“.

Daniel Kováčik

Daniel Kováčik

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

F(r)ikcia & F(r)akcia. Kultúra, literatúra, film a spoločnosť Zoznam autorových rubrík:  Fiction (film, knihy, art)FactionFr(a/i)ction

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu