reklama

Podvolenie... pod váhou fundamentálnych protirečení

„Môj úspech spočíva v tom, že všeti nejasne tušia, že mám pravdu“ (M. Houellebecq) „Tajomstvo môjho úspechu sčasti spočíva vo fakte, že som nechutne bohatý.“ (Donald Trump)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Francúzsko, rok 2022. Prezidentom sa stal fiktívny moslimský kandidát Mohamed ben Abbes a krajina sa akoby dobrovoľne premieňa na islamskú republiku. Liberálne elity sú bezmocné a hlboko rozpoltené – zo strachu pred nacionalistickou pravicou a xenofóbiou sa pridávajú na stranu ben Abbesa, ktorý zavádza šaríju a ľavicové výdobytky ako práva žien či laické školstvo sú razom minulosťou. Pravica chystá občiansku vojnu, ale vlastne už nie je proti komu bojovať – mierumilovný islam je všeobecne prijímaný ako spása Európy. Irónia? Utópia?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Kontroverzný spisovateľ v románe Podvolenie popisuje víťazstvo islamu vo Francúzsku. Je tento scenár reálny?
Kontroverzný spisovateľ v románe Podvolenie popisuje víťazstvo islamu vo Francúzsku. Je tento scenár reálny? 

 K Houellebecqovým trademarkom patrí bohaté využívanie či až vykorisťovanie reklamného jazyka (napr. popis fukcionalít nového modelu auta, s. 98), civilných termínov a proprií z mimoliterárnych reálií: mená skutočných verejne známych osôb, značiek či produktov (Youporn, Meetic), jemne ironické narážky na komerčnú, komodifikované podstatu našej kultúry („čeká mě výjimečný televizní zážitek“, s. 58 apod.). Hlavný hrdina je typologizovaný, v podstate zameniteľný – je akýmsi typickým dieťaťom doby. Jeho osobnosť je iba koncentrátom vrcholných pocitov súčasnosti, ktorých intenzita umožňuje istú identifikáciu. V tomto zmysle je aktuálnosť kľúčovou hodnotou románu i celej Houellebecqovej tvorby.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Opätovne rozvíja stratégiu z Platformy, Mapy a územia či Možnosti ostrova: domýšľa do dôsledkov (až ad absurdum) truistické samozrejmosti. Napr. „společný život by určitě vedl ve velmi krátké době k vyhasnutí veškeré sexuální touhy, a my byli ještě příliš mladí na to, aby to náš pár překonal.“ (s. 88). Takto napr. na strane a pol odbije celú manželskú dráhu spolužiaka, ktorý sa vydal cestou rodinného života: „Bruno a Annelise jsou dnes nepochybně rozvedení, tak to v dnešní době chodí; o sto let dřív, v době Huysmansově, by zůstali spolu, a možná by nakonec ani nebyli tak nešťastní.“ (s. 73). Individuálna psychologická charakteristika je až ostentatívne nahradená deterministickou analýzou spoločenského osudu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Houellebecqovi je zato vlastná obdivuhodná predstavivosť, analytický vhľad do situácie, či lepšie povedané, jej až röntgenové pre-hliadnutie. Jeho rozbor stratégií biznisu (trh s výtvarným umením v Mape a území a Možnosti ostrova, marketing cestovných kancelárií v Platforme), vedecké zaujatie sociologickou analýzou „ľudskej prírody“ – prístup vlastný naturalizmu – sú podnetné a aj koncepčne osviežujúce prístupy (hosi sám odmieta „literárnosť“ svojich textov, údajne sa snaží iba o zachytenie základných síl, ktoré hýbu spoločnosťou). V románe Platforma na to využil postup hypotetickej konštrukcie „čo ak by“ (kontrafaktuál): ako by mohol fungovať model „dovolenky pre dospelých“, i.e. so službami prostitúce all inclusive. Futurologikú projekciu založenú na kombinačnej inteligencii obdobne ponúka aj tentokrát, keď nás pozýva do útrob zákulisného fungovania politiky. A treba povedať, že asi nikto by na to nebol povolanejší. Politická fikcia s reálnymi aktérmi pôsobí miestami značne hodnoverne, či dokonca prorocky. Napr. keď so suverénnou istotou odpovedá, prečo médiá počas volieb mlčia o nepokojoch v uliciach (s. 52). Alebo onen plán identitárneho hnutia postupne ovládnuť armádu tým, že ju budú kontinuálne infiltrovať jeho členovia, ktorý do 15-20 rokov nahradia súčasné vojenské stavy...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Najzaujímavejšia je však fundamentálna vnútorná rozpornosť všetkých politických ideológií, ktoré v románe vstupujú do hry. Ľavicoví liberáli, prví na odstrel, podporujúci toleranciu, multikultúrny pluralizmus atď. zároveň odmietajú integrálnu súčasť moslimskej verzie Inakosti: t.j. tradičný patriarchát. No ešte viac im to isté (už nie Inakosť...) prekáža na ich vlastných krajanoch z identitárneho hnutia – preto radšej podporia ben Abbesa. Schizofrénia par excellence. Skutočným nepriateľom moslimov pritom nie sú konzervatívni nacionalisti a už vôbec nie kresťania, naopak oba tábory majú spoločného nepriateľa: a to práve ateistický materializmus, liberálny sekularizmus – ktorý im zdanlivo vychádza v ústrety! Kresťanstvo je mŕtve, jeho ciele sú však totožné s islamom – návrat „tradičných hodnôt“; ibaže cirkev to už nemôže otvorene priznať. Ich vzťah je vzťahom konkurencie, sú to dvaja kohúti na jednom smetisku.

 No a napokon, moslimovia. Tí využívajú demokratický režim, slobodu slova a „právo na vlastnú kultúru“ na to, aby cestou volieb niektoré základné črty tohoto systému odstránili. Ben Abbesovým smelým plánom je prehĺbenie európskej integrácie – Eurábia, s ním ako prvým spoločným prezidentom! Pretože tak ako komunizmus mohol podľa Trockého uspieť, len ak by sa presadil celosvetovo, aj islam uspeje, iba ak sa stane plne univerzálnym. Znamená to však, že zachová niečo z európskeho dedičstva, alebo sa skôr ono plne prispôsobí islamu, či lepšie povedané – vráti k svojim vlastným koreňom?

 Po víťazstve ben Abbesa sa prekvapivo nič nezmení v tak zásadných oblastiach ako ekonomika či polícia – jediná, no zato absolútna zmena zasahuje oblasť, v ktorej pôsobí protagonista románu: školstvo a kultúru. Abbes sa naopak vyhýba protikapitalistickej ľavici, prijíma hegemóniu trhového hospodárstva. Lenže táto konštrukcia vonkoncom nie je dôsledná.

 Houellebecq (popierajúc sám seba v Platforme, kde prorokuje: „moslimský systém je odsúdený k zániku: kapitalizmus vyhrá“) kriticky podceňuje úlohu ekonomiky, ktorá, ako zároveň marxisticky poznamenáva, tvorí jadro západného politického diskurzu. To je síce teraz podľa neho bludná viera, ibaže ekonomika aj pre moslimov rolu predsa len hrá: Abbes sa prihlási k tzv. distributivizmu, čo je ekonomická doktrína hlásaná katolíckymi mysliteľmi G.K. Chestertonom a Hilaireom Bellocom, poľa ktorej by výroba mala byť sústredená v malých rodinných podnikoch. To je ale zjavne v rozpore s logikou globálneho kapitalizmu. Jeho dynamika tak na strane výroby ako aj spotreby vedie práve k atomizácii spoločnosti a rozbitu rodiny ako inštitúcie. Otázka či bola skôr sliepka (základňa) alebo vajce (nadstavba) je pritom len málo podstatná; ako ukazuje Pascal Bruckner, k tomuto stavu prispela aj kultúrna koncepcia „romantického manželstva z lásky“ – jej krach podľa neho skôr či neskôr povedie k obnove tradičného „manželstva z rozumu“ založeného na dedičstve. A to všetko má byť len ďalší dôkaz oprávnenosti tak hlúpo a predčasne zatracovaného patriarchálneho zriadenia! Lenže bez radikálnej transformácie kapitalizmu sa nezmení nič – a preto ani ben Abbes nemôže k nemu zostať loajálny či indiferentný. Jednoducho, nie je možné sa domnievať, že by ekonomika aj pre moslimov nemala centrálny význam, a že nie je rozhodujúco prepojená so všetkým tzv. „kultúrnym“.

 Ďalším príkladom je otázka sexuality. Ideologická rozpornosť, rozpoltenosť, radikálna neuzavretosť myšlienkového systému, sa prejavuje príznačne práve v románom projektovanom moslimskom postoji k sexu. Obchody s erotickým spodným prádlom paradoxne nie sú nijako postihnuté – tovar je totiž určený ženám v súkromí, na zvádzanie ich manželov. Nemravná však nie je dokonca ani prostitúcia či pornografia uzavretá v súkromí. Naopak, vyzývavé oblečenie na verejnosti musí zmiznúť. A tu niekde je pes zakopaný: to, čo prekáža moslimom, vníma ako hrozbu každá patriarchálna spločnosť – emancipáciu ženskej sexuality a identity. Pokiaľ je v područí falocentrických inštitúcií a diskurzov typu prostitúcie či pornografie, je všetko v poriadku, naopak neformálne odhaľovanie sa na verejnosti späté s liberalizáciou a ženskými právami je „nehanebné“. Je teda Houellebecq, autor ktorý naštval už asi každého, ale feministky zo všetkých najviac, nebodaj predsa len… – feminista? To by bola asi nadinterpretácia, jeho hrdina skôr s údivom kvituje automatický pokles chtíča i frustrácie, akonáhle krátke sukne na uliciach prestanú demonštrovať ženskú sexuálnu moc. Najmä ak si môže dovoliť dve-tri neplnoleté manželky doma do postele...

 Houellebecq sa podujal podoprieť tézu o ženskej emancipácii ako príčine úpadku rodiny a tým pochopiteľne aj spoločnosti a celej civilizácie. „Nejsem vůbec pro nic, ale patriarchát měl alespoň tu minimální zásluhu, že existoval, (...) zkrátka to fungovalo“, hovorí hrdina románu Podvolenie, univerzitný profesor Francois (s. 32). Ako, to je iná vec; avšak v istom zmysle sa osvedčil. Vyznieva to ako priama obžaloba súčasnosti, keď sa už nerodia deti, ktoré by systém, akýkoľvek, vôbec reprodukovali. Slovami autora: „feminizmus sám sebe protirečí, vymiera, protože sa nereprodukuje. (...) materstvo je totiž podľa Beauvoirovej stále ešte ten najšikovnejší spôsob, ako z žien učiniť otrokyne. Vyhráva však to obyvateľstvo, ktoré privedie na svet nejviac detí – presadí svoje hodnoty. Reprodukcia hodnôt nasleduje reprodukciu biologickú.“ (Ich weiss nichts, rozhovor s M. Houellebecqom, Der Spiegel 10/2015, s. 132; pôvodný článok je žiaľ už nedostupný). Dá sa však namietať – odhliadnuc od toho, že nie všetky feministky popierajú materstvo, že vinné predsa nie sú len ženy. Napokon, hrdina románu sám reprezentuje kvintesenciu tejto seba-kritiky Západu, jeho pud k sebazničeniu, vôľu zaniknúť: „A mě se pořád nechtělo udělat jí dítě, dělit se o péči o domácnost ani pořídit si klokaní kapsu na nošení mimin. Nechtělo se mi už ani píchat, tedy trochu ještě ano, ale zároveň sem měl tak trochu chuť umřít.“ (s. 34). Áno, tento svet je odsúdený k zániku – pretože sám túži zaniknúť!

 Jedna z postáv sa odvoláva na historika Arnolda Toynbeeho, podľa ktorého civilizácie neumierajú cudzou ale vlastnou rukou. Polarizáciu na dva tábory extrémistov, medzi ktorými stoja bezradní liberáli, generuje pocity kultúrneho ohrozenia; to však neprichádza zvonka, ale zvnútra spoločnosti: je to jej samovoľné vyčerpanie, strata dejinnej úlohy a perspektívy a v dôsledku toho postupný bezbolestný, nenásilný a dobrovoľný ústup (ktorému ako predsmrtný kŕč predchádzajú násilnosti „obrancov“).

 Niektorí (Houellebecq?) sa naň už tešia, vzrušuje ich táto apokalyptická predstava. Pre iných sa napĺňa predpoveď konzervatívnych kritikov typu Rogera Scrutona či Pata Buchanana, u ktorých zaznievajú spenglerovské tóny o zániku Západu – vyspelej Civilizácie, ktorá však stratila svoju Kultúru, vieru v Boha, národ, v seba samu... a napokon v čokoľvek presahujúce človeka. Civilizácie, ktorá vymenila vieru za osvieteneckú dôveru, že veda a technika zabezpečie pohodlné šťastie pre všetkých. V technologickej spoločnosti bez transcendencie sa hedonizmus, konzumný materializmus, ekonomický blahobyt a vlastný život nutne stali jedinou možnou hodnotovou perspektívou. Vášnivá túžba po katastrofe, zániku takéhoto vyprázdneného sveta (píše o nej Jacques Derrida či Wolfgang Welsh) je vlastná postmodernému vedomiu; silnie však spolu s nostalgiou za minulosťou, ktorú tento svet efektívne nahradil. Preto ten silný obraz „modlitby pred bitkou“, Čierna Madona z Rocamadour – preto opakované citácie Péguyho veršov.

 Konzervatívny étos – tým je predchnuté celé Houellebecqovo dielo – však už nie je natoľko presvedčivý ako povedzme v Elementárnych časticiach (Macmillanovu hypotézu pokladám za jednu z najpôsobivejších obhajob konzervativizmu, hneď vedľa leteckej scény v Hosťujúcich profesoroch Davida Lodgea). Houellebecq v akomsi kanibalistickom kŕči vykráda sám seba. Opätovne prorokuje krízu pokryteckého liberalismu, súmrak plytkého humanismu a osvietenstva, diagnostikuje zúfalstvo skryté za hedonizmom našej doby, vyprázdnenosť konzumnej civilizácie, povrchnosť relatívneho blahobytu i spoločenského úspechu... Náboženstvo sa musí vrátiť na scénu, vyhlasuje. Jeho poučujúci, moralizátorský didaktizmus však začínajú byť čoraz opotrebovanejšie. Najlepšie to napokon vystihol asi sám, vtedy, keď sa hrdina vyjadrí na margo svojho obľúbenca Nietzcheho, „tej starej buzny“: „znal sem ho a chápal dokonale, takže pro mně stratil veškeré kouzlo.“ (s. 213). Táto charakteristika „v románe“ platí aj „na román“ samotný, je takpovediac jeho zmenšeným modelom. Teda prinajmenšom zmenšeným modelom môjho čítania Podvolenia.

Michel Houellebecq: Podvolenie
Odeon : Praha, 2015
ISBN: 9788020716538

Daniel Kováčik

Daniel Kováčik

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

F(r)ikcia & F(r)akcia. Kultúra, literatúra, film a spoločnosť Zoznam autorových rubrík:  Fiction (film, knihy, art)FactionFr(a/i)ction

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu